Od narodenia Janka Borodáča uplynie v sobotu 18. júna 130 rokov.
Narodil sa 18. júna 1892 v Prešove do veľmi chudobnej rodiny. V roku
1911 sa stal absolventom učiteľského ústavu v Prešove a následne
pracoval ako pedagóg v Pstrinej i v Kvačanoch. Popri učiteľskej kariére
sa venoval aj ochotníckemu divadlu. Medzi rokmi 1919-1921 študoval
herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a stal sa prvým Slovákom,
ktorý sa vzdelával v tomto odbore. Na štúdiách sa zoznámil so svojou
budúcou manželkou a divadelníčkou Oľgou rodenou Országhovou.
Po návrate na Slovensko pôsobili spolu v sezóne 1921-1922 v divadelnej
zájazdovej skupine Marška, ktorá bola propagačným činoherným súborom
SND. Po ukončení činnosti Maršky sa vrátil k profesii učiteľa a viedol
Dramatický krúžok Jána Palárika v Sabinove.
V roku 1924 sa manželský pár začlenil do SND, kde Oľga pôsobila ako
herečka a Borodáč sa okrem herectva venoval aj réžii. V rokoch 1929-1945
bol (s prerušením 1931-1932) umeleckým šéfom činohry. Zameriaval sa na
slovenskú aj svetovú drámu, z nej najmä na sovietsku. Značnú časť
režijnej tvorby inscenoval v duchu popisného realizmu, ktorý prijímala
kritika negatívne. Z jeho umeleckých počinov možno spomenúť javiskové
spracovanie hier ako napríklad Dobrodružstvo pri obžinkoch (1933, 1936),
Ženský zákon (1934), Cyrano z Bergeracu (1942) či Matka (1944).
Borodáčov umelecký prístup výrazne ovplyvnila tvorba Moskovského
umeleckého akademického divadla, známeho pod skratkou MCHAT. Legendárna
osobnosť tohto divadla Konstantin Sergejevič Stanislavskij, ktorý bol
autorom hereckej metódy spočívajúcej v precítení a poznaní postavy,
získal aj obdiv slovenského režiséra. Borodáč preto vytváral inscenácie
aj v duchu psychologického realizmu a od hercov vyžadoval hlboký "ponor"
do vnútra stvárňovaného charakteru.
Pôsobenie manželov Borodáčových v SND na osem rokov (1945-1953) prerušil
odchod do Košíc, kde Janko Borodáč zastával post riaditeľa a režiséra
Východoslovenského národného divadla. Na tejto scéne do veľkej miery
formoval činohru, operu aj balet. Za najvydarenejšie inscenácie z tohto
obdobia možno považovať Tri sestry či Revízor (obe 1952) vyznačujúce sa
najmä prepracovanosťou hereckých výkonov.
Po návrate z Košíc do Bratislavy pôsobil v SND ako hosťujúci režisér a
úspešne naštudoval diela ako Svätá Barbora (1953), Herodes a Herodias
(1955) alebo Na dne (1959).
Slovenský divadelník, ktorý položil trvalé základy slovenskej javiskovej
reči odborne pripravoval budúcich umelcov na Hudobnej a dramatickej
akadémii v Bratislave (1925-1943). V rokoch 1953-1963 učil aj na Vysokej
škole múzických umení (VŠMU) a istý čas pôsobil aj ako dekan Divadelnej
fakulty VŠMU (1953-1958).
Uplatnil sa tiež ako herec. Epizódne úlohy si zahral vo filmoch Milan
Rastislav Štefánik, Jánošík (oba 1935) či Zemianska česť (1957).
Národný umelec Janko Borodáč, ktorý sa výrazne zaslúžil o rozvoj
slovenského profesionálneho divadla, zomrel 18. februára 1964 v
Bratislave.